Janko Čajak: Verše z denníka Zlatý fond denníka SME http://zlatyfond.sme.sk Verše z denníka Janko Čajak Digitalizátor : Zuzana Babjaková, Michal Garaj, Ivana Černecká, Jozef Vrábel, Michal Belička Copyright © 2011 Zlatý fond denníka SME Tento súbor podlieha licencii \'Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License\'. Viac informácii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/ =========================================================================== Obsah Pôvodná publikácia K meninám Jozefa Plech[a], profesora v škole ev. vrbicko sv. mikulášsk[ej] od jeho syna prednesená r. 1850-ho Z počiatku jara Pamätám na čas… Pieseň mládeže školskej v háji Podobnosť Na H… Na J… G… Na P… Travestitúra Čo som nikdy nemal… K slunci Čierňavy stávajú ponad hory, doly Šuhaj pri vode Národnie piesne Pôvodná publikácia [1] Janko Čajak. Zrná. Tatran. Bratislava. 1979. 251. Rudo. Brtáň. zostavil, doslov a poznámky napísal. . Daniela. Lehutová. zodpovedná redaktorka. . Marianna. Pollaczyková. technická redaktorka. . Bibliografické poznámky K meninám Jozefa Plech[a], profesora v škole ev. vrbicko sv. mikulášsk[ej] od jeho syna prednesená r. 1850-ho: Denník s. 11. Gratulácia je sonetom. Vznikla pred 19. 3. 1850 v Mikuláši. Z počiatku jara: Denník s. 11. Strofa deržavinovsko-sládkovičovská. 1850, medzi lipami kláštorskými, Sv. Mikuláš. kláštorské lipy — pri býv. jezuitskom kláštore na Vyšnom huštáku, dnes Okresný archív Pamätám na čas…: Denník, s. 13. Pieseň mládeže školskej v Háji: Denník s. 14. Podobnosť: Denník s. 18. Tieto nápisy alebo epigramy sú výnimočne v časomerných hexametroch a v sapfických strofách. Na H… (Na Hodžu): Denník s. 18. V sapfickej strofe. Na J… G…: (Na Jakuba Grajchmana). Denník s. 18. Hexametre. Na P… (na Plecha): Denník s. 18. O Plechovi pozri vyššie. Variant je v elegickom distichu. Básne s. 96, č. 5. Travestitúra: Denník s. 21. Ohlas českej hymnickej piesne Kde domov můj?, častý u štúrovcov. Pred Silvestrom r. 1850 vo Viedni. Čo som nikdy nemal…: Denník s. 40. Ponáška. K Slunci: Denník s. 41. Strofy sú časomerné sapfické, so zriedkavou elíziou (ě — o) laskav’ odstráni (— uu — u). Čierňavy stávajú ponad hory, doly…: Denník s. 95. Medzi týmto zápisom a ďalšou básňou: Šuhaj pri vode (Na brehu rieky širokej) je koncept básne Fialka (s. 120): (Na skalách v pustej dúbrave) V pustom lese nad potokom podú (podul) vietor v pustom lese, zohnú (zohnul) tráve stebielka… Na strane 124 má rozvrh balady či povesti: Predmety, Miloslava a Janko, Náhrobok Miloslavy, Obeť vybavenia (spasenia?), Siruotka (kvet). Šuhaj pri vode: Denník s. 126. Pieseň je ohlasom Goetheho balady Der Fischer a iných „vodných“ baladických motívov (Mickiewicz a iní romantici). Národnie piesne. Balady: Bola jedna stará baba… Janko Čajak patril k tým štúrovcom, čo prišli až v jeseni 1846 a boli v Levoči už len s Mikulášom Dohnánym a Jankom Franciscim. Do Národných zábavníkov nezapisoval povesti a piesne, ale aj on si aspoň v Mikuláši (po 29. marci 1850) zapísal baladu Bola jedna stará baba. (Denník s. 54 — 55.). Ostatné verše z Denníka sú zaradené do Básní Jána Čajaka a do poznámok. Edičná poznámka Okrem troch sonetov, jedného suspíria čiže vzdychu a otáznej básne K bratovi v odpise P. Dobšinského (v Považí a v Dejoch Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848) sa všetky verše a básne Janka Čajaka (Janka z Považia, Lohynského) nezachovali v pôvodnej podobe. Najmä nie levočské z rokov 1846 až 1848. V básnikovej pozostalosti sa zachovali iba dva separátne a neúplné varianty pod titulom Hebdomadales… Seidlitzove prachy… a Kostolík, strofa Ľahká odpoveď (s podpisom či lokalizáciou Ján) a Tragikomédia (dialógy v próze i verši) s prózou Éljen az egyenjogúság!, ktoré mi poskytol vnuk Ján Čajak mladší. — V Muzeálnej slov. spoločnosti v Martine, dnes v Literárnom archíve Matice slovenskej (LAMS), sa zachoval rukopis pod signatúrou M J 426; iné majú signatúru M 14 A 25 (zlomky veršov z roku 1854 — 1861), M 20 F 28 (Pieseň atď., Dobšinského rukopis Básní Janka Čajaka chystaných do tlače, ale iba zväzok II. — V., 140 strán; chýba zväzok I., Životopisný nákres (asi inam preradený), a B 136 — báseň Jakubovi Grajchmanovi (odpis), ako aj zoznam kníh Dobšinského a Čajakových, kde sa tiež predpokladajú Jankove Čajakove básne (C 342 a C 344). Vnuk Ján opatruje volumen Denník s rukopisnými básňami Janka Čajaka, ale iba z rokov 1850 — 1851. Tlačou vychádzali básne Janka Čajaka od roku 1851 a najmä v rokoch 1858 — 1867 (Vesna, Concordia, Priateľ školy a literatúry, Sokol, Černokňažník, Černého Čítanka, Národný kalendár) a neskôr posmrtne v almanachu Tábor (1870), v Národnom hlásniku, Orle (1870, 1874, 1879) a v Tatrane (1872). Roku 1875 — 1876 vydal Pavol Emanuel Dobšinský Železnický Básne Janka Čajaka v Martine (KÚS) so Životopisným nákresom. Texty s „mottami“ a vydavateľovými estetickými úvahami, doplnkami a vysvetlivkami tvoria 136 strán. Ostatné básne, najmä Seidlitzove prachy… zahrnul tiež do rukopisu na vydanie a doplnil ich poznámkami, ale cenzúra ich neprepustila, asi pre satirický a politický tón. Do konca storočia vyšli ešte jednotlivé verše v Slovenskom obrázkovom kalendári (1881 a 1887) a vo Vansovej Dennici (1898), ako uvádza Ľ. V. Rizner (BSP 1, 1929, s. 272 — 273) so skromnou literatúrou o básnikovi a jeho diele. V základe sa opieram o Dobšinského vydanie (a jeho matičný rukopis), ale pri zachovaných rukopisoch autora a pri vopred uverejnených básňach pridŕžam sa pôvodného znenia, lebo Dobšinský texty menil a svojvoľne doveršúval. Pôvodne rozdelil piesne na päť častí (cyklov), a to lyrické: Pieseň — Mladosť — Ľúbosť — Život a poloepickú Povesť, kým satirická časť Seidlitzove prachy… nevyšla. Toto delenie ponechávam, lebo neprístupný originál nedovolil postupovať inak a ťažko bolo básne radiť chronologicky a geneticky. Texty nájde čitateľ v knihe Básne Janka Čajaka (1875). Dnes ich prepisujem trochu inak ako P. Dobšinský, ktorý do hláskoslovia, morfológie, syntaxe a lexiky dával mnoho svojich gemerizmov a dobových znakov. Text uvádzam v dnešnej pravopisnej podobe s citlivým ponechaním liptovských osobitostí a eufonických básnikových podfarbení. Tým sa priblíži dnešnému čitateľovi a ponecháva sa sila a vôňa Čajakovej poetickej dikcie. Spomeniem aspoň zásady všeobecného rázu: Okrem eufonických (rýmových, asonančných atď.) polôh prepisujú sa všetky ie (peknie) na é (pekné), skoro všetky ô na é (vstupnô — vstupné) aj časté uo na o, uvať na ovať atď., ia na ie, l na ľ, ja na ia… atď., podobne kdo — kto, dlúho — dlho, mesto — miesto, jednoho, jedneho (liptovsky) — jedného (spisovne). Nadbytočné Dobšinského a dobové ä (räd, skärky) na a, e (rad, skerky). Často bolo treba premeniť bľadý na bledý, želúdok (liptovsky) na žalúdok, k šťesťú na k šťastiu, všeci na všetci, vätší a vetší na väčší, vetor na vietor, konec na koniec, nahaj na nechaj (liptovsky nehaj), nach — nech, peseň — pieseň, žiadon — žiaden atď. Znelosť a neznelosť predpôn a predložiek upravuje sa podľa dnešného pravopisu. Všetky zbytočné jich, jim, jinší, ješte na ich, im, inší, ešte. Kvantita sa väčšinou zachováva podľa dnešného úzu, pravda, s uvážením liptovského (osúd — osud — písaval i Janko Kráľ). Latinské slová sa prepisujú dnešným pravopisom, rovnako i nemecké, pokiaľ nejde o satirické napodobňovanie výslovnosti a pravopisu. Motto celej knihy (pred Životopisným nákresom s. 3 — 14) je z Hankovho Rukopisu královédvorského: Mužie bratrských srdec i jiskrených zrakov! Vám pěju najníže z dola. Piesň jde z srdce mého, z srdce najnížeje pohrúžena v hori. Z básnikovej pozostalosti sa mi nepodarilo dostať do rúk všetky rukopisné básne Janka Čajaka, ktoré mal k dispozícii Pavol Dobšinský a ktoré figurujú ešte v zozname knižnice básnikovho syna aj vnuka Jána. Vnuk mi poskytol iba zelenú knihu Denník. Druhá zbierka básní (či už vo zväzku, alebo na osobitných kartách) mi ostala neprístupná. Napokon som sa rozhodol pre toto zatriedenie: A) Básne Janka Čajaka 1875, B) Seidlitzove prachy, C) Z levočských prvotín (1846 — 1848), D) Verše z Denníka (1850 — 1851), E) Próza z Denníka, G) Pokusy dramatické a beletristické F) Rozličné básne publikované i rukopisné H) Zrná. Po dlhej úvahe som sa pre presnosť interpretácie rozhodol vrátiť k básnikovým originálom, pokiaľ sa zachovali. Opieral som sa najmä o básne z Denníka (1850 — 1851). Takto vychádzajú Básne Janka Čajaka (z roku 1875) v opravenom vydaní. Ako druhú samostatnú časť pripájam a po prvý raz zverejňujem z Čajakovej-Dobšinského pozostalosti cenzúrou neprepustenú satiru Seidlitzove prachy. Ostatné básne zaraďujem do príslušných žánrových a tematických cyklov. Za poskytnutie rukopisnej pozostalosti vďačím Matici slovenskej a najmä Jánovi Čajakovi mladšiemu, básnikovmu vnukovi, ktorý bol iniciátorom tohto vydania. Pri piesňach a básňach, ktoré vyšli časopisecky za života básnikovho a pred vydaním Básní (1875), dávam prednosť textu časopiseckému, ktorý môže každý porovnať s Dobšinského vydaním. K meninám Jozefa Plech[a], profesora v škole ev. vrbicko sv. mikulášsk[ej] od jeho syna prednesená r. 1850-ho [1] [2] Čo to za cit v duši mojej zniká, že mi slová na rtoch klesajú, mysli radostné sa striedajú a srdcom hnutie svaté preniká? Oj doba, je to pre mňa veliká apušku deň mena drahého a zblíženia času blahého, kde cit posvatný v túžbe vyniká! Oj, plyňte tedy slzy radosti v voľnom toku prez tvár moju a proste tam toho z výsosti, aby tento mnohokrát mohol deň pri tichom svätievať pokoju a dlho snívať… sladký žitia sen! =========================================================================== [1] Jozef Plech (Plch) zo Zemianskej Dediny z Oravy (nar. 1797) bol po skončení teológie vo Viedni profesorom a rektorom vrbicko-svätomikulášskej školy, kde učil vyššie triedy. Janko Čajak sa stal učiteľom nižších tried, zarobil si na štúdium a Plech ho poslal do Viedne. Plech písal aj verše a učil i Janka Kráľa a štúrovcov. [2] od jeho syna — ide o mladšieho syna (Matúša Miloslava Plecha), ktorý bol J. Čajakovým spolužiakom levočským po r. 1846 Z počiatku jara Na prsiach tvojich chcem odpočinúť, oj, Ty dobrá — jediná mať! V svete detinstva raz ešte splynúť, i raz sa ti požalovať: ale ty neplač — počúvaj ma len, kým múdry žitia vyrozprávam sen, a potom — zakry tvár svoju — nech nevidím zhynulý ľúby zrak na čistom čele skleslých nádejí mrak, nech aj ty nevidíš moju! Pamätám na čas… Pamätám na čas, kde v sne mladistvom, chodil som po vašich brehoch, i na tú dobu, keď v poli pustom v strieborných blúdil som v snehoch —: Tých temných hôr trudnej noci dumy(!) také pohnutie duše nevyšumí. Škoda, zhynul môj pekný sen! Také pohnutie — duše túženie, také v tajomstve citov zjavenie, takých radostí nemá deň!… Pieseň mládeže školskej v háji (spieva sa ako: Hej, Slováci atď. Nek se hrusti šaka mala) [3] [4] Ranné zhasli dávno zore, slniečko sa dvihá hore, škovránok vysoko lieta, včela blúdi z kvetov kveta: temnej noci zhynul sen, svitnul jara krásny deň! :/: Sem sa, šuhaj, sem do kola letom bystrého sokola! Už zástava voľno veje, mladosti spev srdcia hreje: Sem ťa volá jara máj, každý vršek — les i háj! :/: Nač je život bez živosti, nač je prísnosť bez voľnosti? Takýto byt jednotvárny nezná šuhaj žiaden švárny: Takto volá jara máj, každý vršek — les i háj! :/: =========================================================================== [3] Háj — návršie severne od L. Mikuláša, kde bývali školské majálesy a vychádzky aj zábavy národné [4] Hej, Slováci… — išlo o iný incipit ako S. Tomášikov mazúr, lebo rytmus piesne Nek se hrusti šaka mala dušmaninov (od chorvátskeho obroditeľa Ľ. Farkaša Vukotinovića) bol iný, ako aj melódia. Podobnosť Veľkú kráľ podobu s člnkom má v prúde idúcom: Tamten hneď rieka znáša, hneď skrúti, zamára, tohto tiež zvrhnúť i povýšiť ľud jeho môže. — Na H… (Na Hodžu) Darmo sám stíhaš larvu — blízky pádu! Hoc silným kráčaš ku nej predsavzatím: Sláva len tým dáva ju, čo svoj cenia v národe poklad. Na J… G… (Na Jakuba Grajchmana) „Divno! — keď prídem, smútok v radovánky sa mení:“ Možno — lebo starodávny kepeň je téma len k smiechu Na P… (Na Plecha) Keď to, čo sa vidieť [dá], menovať len môžeme „dačím“ : Tak stáť nič nebude hrozná múdrosť tvoja iste. Travestitúra Kde domov môj, kde domov môj? Tam, kde Váhu šumia peny, kde sa z Tatier skalné steny k nebesom vypínajú, doly požehnávajú. [Aj, tam, v tom spanilom kraji:] tam domov môj, vlasť moja! [Kde domov môj, kde domov môj?] Tam, kde orly černoperie vzletujú nad chmáry šerie a v Kriváňa doliny bystro hľadia z výšiny. [Aj, tam, v tom spanilom kraji:] Tam domov môj, vlasť moja! [Kde domov môj, kde domov môj?] Tam, kde Choč zvestuje chviľu,[5] hneď pošmúrnu a hneď milú a dumnú kloní hlavu nad starý hrad Likavu. Aj tam [v tom spanilom kraji: tam domov môj, vlasť moja!] [Kde domov môj, kde domov môj?] Kde chudoba a počestnosť, úprimnosť a bohabojnosť, kde slová z duše plynú a zas k duši sa vinú. Aj [tam, v tom spanilom kraji: tam domov môj, vlasť moja!] =========================================================================== [5] Choč zvestuje chviľu — Vrch Choč (1660 m) na západe Liptova býval odvekov zvestovateľom zmeny počasia, dobrého („chviľa“) alebo planého Čo som nikdy nemal… Čo som nikdy nemal — ťažko teraz nosím, čo som nikdy nesial — a teraz ho kosím. Láska, bože, láska, veď je to dobrota, ako keď sa holub v pazderí zamotá: Darmo nôžky dvihá, darmo poletuje, spletený povrázok cestu mu hamuje. K slunci O ty líbé slunce, co řeky bystré, usnulé v břehách i potůčky vábíš z hornatých dúbrav a na lúky pestré hojně vyléváš; zbuďže tam mé v hlubokém ležícé, až posúd spánku kraje a studený led z hor Považských i z lidu mého srdce laskavě odstrání.(!) Čierňavy stávajú ponad hory, doly Čierňavy stávajú ponad hory, doly: Jaj, či dobre tomu, koho nič nebolí! Netrápia ho víchry — netrápia ho hany: čože tomu slota?, on všetko prelomí. Pokojne si usne, pokojne si stene, nedbá, či dážď prší — či skoro prestane. Ale koho bolí — horkú slzu leje: ten i na bielom dni len hľadá nádeje. Nádeje — nádeje… ďaleko stojíte, no ale nič zato — veď vyjdem[6] voľáko.(!) =========================================================================== [6] slota, vyjdem — v origináli: clota, výndem. Šuhaj pri vode Nad hlbokej vody (s)plavom stojí jeden šuhaj mladý: smutne na vody búrlivé túžobne v druhý breh hľadí. Prejde sa hore i dolu na divom šume tuhých vĺn: vidí, ako sa kolíše na pníku priviazaný čln. Obzrie sa ešte vokolo, či nejde brehom prievozník — čas mu prechodí — on musí — tam žiadna duša — z ľudí nik! Ale mládenec — nedbá nič, v dúvere božej stúpa v čln: „Lebo tam na druhé brehy, lebo tu do studených vĺn!“ Národnie piesne Balady Bola jedna stará baba: dvanásť ona synov mala a trinástu Katorienu, i tú ona slúžiť dala. „Mati moja premilená, nedávaj ma do kaštieľa; v kaštieli sa všelijací, i chudobní i bohatší: Jeden šklbne, druhý trhne, Katoriene hanba bude.“ Jeden týždeň alebo dva: Katoriena samodruhá! Stará baba to zvedela, Katorienu volať dala: „Katorienka premilená od koho si samodruhá?! Či od sluhu geržíkovho, či od geržíka mladieho?“ „Katoriena premilená, ....................... pozri si ty v šíro pole: Čo tam vidíš, šetko tvoje!“ ........................ „Tam ti ide otec, mati, aji sestra, aji brati, tí ti idú hlávku sťati!“ Šetkým pánom kone skáču, geržíkovi smutno idu — šeci páni do kaštieľa, geržik mladý do majera. „Mati moja premilená, de je moja Katoriena?“ „Dala som hej hlávku sňati, chcela na nás povedati!“ Mladý geržík nič nemeškau, pár noží si kupovať dau: jedným nožom zem prerývau, druhým sa k srdcu dobývau. Tuná leží telo s telom a tri duše s pánom bohom.