Teória bankového systému 2

23.02.2009 15:33

Článok Teória bankového systému 2 sa naďalej zaoberá teóriou hospodárskej stability, hospodárskeho systému, otázkou úverového systému a nadväzuje na článok Štátny sebaurčovací subjekt a teória bankového systému.

Hospodárska stabilita

Otázkou hospodárskej stability štátneho sebaurčovacieho subjektu je schopnosť zabezpečiť dopyt po tovaroch, službách a peniazoch.
Tento dopyt klesá, alebo narastá v závislosti od vývoja vzťahov medzi jednotlivými subjektami spoločnosti.
V dôsledku prepojenia vzťahov a mechanizmov činnosti a pôsobenia jednotlivých subjektov spoločnosti na celkovú spoločnosť a seba navzájom každá zmena vzťahu medzi jednotlivými subjektami spôsobí zmenu dopytu po tovaroch, službách a peniazoch.
Zmeny dopytu nastávajú neustále a sú prirodzenou súčasťou hospodárskeho pohybu. Väčšinou nastávajú plynule a nemajú veľký vplyv na celkovú hospodársku stabilitu.
Výrazný pokles dopytu po tovaroch, službách a peniazoch môže spôsobiť presýtená infraštruktúra a jej neodstraňovanie. Ďalším faktorom, ktorý výrazne znižuje dopyt po tovaroch, službách a peniazoch je zvyšujúci sa reálny peňažný nedostatok a vznik celkového peňažného nedostatku.
Reálny peňažný nedostatok vzniká ako výsledok teórie finančného obehu, ktorá hovorí, že tie subjekty, ktoré aktívne vytvárajú financie (tvorenie nových finančných prostriedkov), ktoré s financiami obchodujú (výmena mien, poskytovanie pôžičiek a úverov) a tie, ktoré financie sťahujú z obehu (dane, poplatky, ale aj každý ekonomický a finančný subjekt, ktorý nadobúda monopolné a jemu podobné postavenie) na seba naviazujú postupne všetky finančné prostriedky daného územia a to, čo bolo na ich základe vytvorené za predpokladu úplného neregulovania a neovplyvňovania finančného obehu centrálnou mocou (teda v tomto prípade štátnym sebaurčovacím subjektom).
Pri nedostatočnom regulovaní finančného obehu centrálnou bankou a teda štátnym sebaurčovacím subjektom vzniká výrazný nárast reálneho peňažného nedostatku, ktorý sa prejavuje výrazným nedostatkom peňazí u subjektov zabezpečujúcich dopyt po tovaroch, službách a peniazoch a to v dôsledku napr. vysokej miery zadĺženosti alebo vysokým daňovým zaťažením nezodpovedajúcim príjmom, tiež v dôsledku vysokých cien vytvorených na základe monopolného postavenia ekonomických a finančných subjektov, či nekontrolovaným vytváraním a poskytovaním nových finančných prostriedkov vo forme obchodu s financiami, alebo sťahovaním z obehu. Z toho vyplýva, že reálny peňažný nedostatok neopisuje stav celkového nedostatku peňazí, ale stav takého prerozdelenia finančných prostriedkov medzi subjektami spoločnosti, ktoré spôsobuje zníženú schopnosť subjektov, ktoré zabezpečujú dopyt po tovaroch, službách a peniazoch, zabezpečovať tento dopyt (pri neregulovaní finančného obehu sa táto schopnosť postupne naďalej znižuje až do stavu celkového peňažného nedostatku). Celkový peňažný nedostatok je dôsledok stavu vysokého reálneho peňažného nedostatku, ktorý spôsobí pokles dopytu ako po tovaroch a službách, tak aj po peniazoch, čo z dlhodobého hľadiska nutne spôsobí aj nedostatok finančných prostriedkov u subjektov, ktoré prirodzene reálny peňažný nedostatok vytvárajú (lebo s financiami pracujú). Tento finančný nedostatok týchto subjektov je dôsledkom výrazne zníženého dopytu po peniazoch, službách a tovaroch, čo vedie buď k ich zániku, ktorý je spôsobený znížením tohto dopytu, alebo ku kritickému zníženiu ich činnosti. Keďže ekonomický vývoj ráta s neustálym tempom vytvárania nových a presúvania predošlých finančných prostriedkov na základe dovtedajšieho stavu, zánik, alebo výrazné zníženie činnosti subjektov vytvárajúcich reálny peňažný nedostatok vytvorí rozdiel medzi množstvom finančných prostriedkov, ktoré existujú a množstvom prostriedkov potrebných na zabezpečenie ekonomického vývoja v rovnakom dovtedajšom tempe. Ak je tento rozdiel veľký prejaví sa v konečnom dôsledku ako celkový peňažný nedostatok. Reálny peňažný nedostatok vyjadruje stav prerozdelenia, teda napr. ak bankové subjekty disponujú obrovským objemom finančných prostriedkov a ostatné subjekty, povedzme fyzické osoby jednotlivo pomerne malým objemom finančných prostriedkov, pričom ale bankové subjekty nebudú kupovať tovary a služby, ktoré by kúpili fyzické osoby za predpokladu že by disponovali jednotlivo väčším objemom finančných prostriedkov a teda by zabezpečovali vyšší dopyt po tovaroch, službách a peniazoch-v dôsledku vysokého reálneho nedostatku sa znižuje aj dopyt po peniazoch, ktorý je dôležitý pre subjekty, ktoré finančné prostriedky vytvárajú, alebo s nimi obchodujú (a tento dopyt, ako po tovaroch, službách, tak aj peniazoch, sa zo zvyšujúcim reálnym peňažným nedostatkom znižuje).
Tak ako je vždy infraštruktúra nasýtená, tak je aj vždy prítomný reálny peňažný nedostatok, rozdiel je v tom v akej výške. Stavu presýtenia infraštruktúry sa snaží štátny sebaurčovací subjekt vyhnúť uskutočňovaním reinfraštrukturalizácie v rozsahu potrebnom na danom území. Taktiež sa štátny sebaurčovací subjekt snaží udržiavať reálny peňažný nedostatok v takej únosnej miere aby zabezpečil optimálny dopyt po tovaroch, službách a peniazoch a v konečnom dôsledku taktiež predišiel vzniku celkového peňažného nedostatku.
Nato je potrebné v dostatočnej miere regulovať subjekty, ktoré vytvárajú finančné prostriedky, tie, ktoré s nimi obchodujú a taktiež tie, ktoré sťahujú finančné prostriedky z obehu do takej miery, aby nestúpal reálny peňažný nedostatok.
Riešením otázky vzrastu reálneho peňažného nedostatku je regulácia finančného obehu.

Finančná centralizácia

Súčasný úverový systém výrazne podporuje rast reálneho peňažného nedostatku. Príčinami tohto rastu je prakticky neregulované vytváranie finančných prostriedkov v bankovom sektore a následné poskytovanie týchto prostriedkov vo forme obchodu s financiami, čo výrazne zadlžuje subjekty a teda spôsobuje výrazný nárast reálneho peňažného nedostatku.
Riešením tohto stavu a teda predídením celkovému peňažnému nedostatku je regulácia tvorby nových finančných prostriedkov a regulácia obchodu s peniazmi a teda zadlžovania subjektov, čo spôsobuje nárast reálneho peňažného nedostatku.
Avšak vzhľadom na ekonomický vývoj nie je možné týmto regulovaním výrazne obmedziť pohyb finančných prostriedkov, spôsobený obmedzením činnosti týchto subjektov, pretože následkom by bolo prakticky spomalenie ekonomického vývoja, podobne ako pri výraznom znížení dopytu po tovaroch, službách a peniazoch. Riešením je teda presun kompetencií do iného ťažiska a zmena spôsobu zabezpečovania pohybu finančných prostriedkov na trhu a regulácia takéhoto systému.

Úverový systém
Štátny sebaurčovací subjekt rieši prvú otázku zabezpečenia dopytu po tovaroch, službách a peniazoch a to otázku presýtenia infraštruktúry. Túto otázku rieši zavedením reinfraštrukturalizácie, teda zámerným nahradzovaním starej infraštruktúry novou.
Tempo a intenzitu reinfraštrukturalizácie nastavuje štátny sebaurčovací subjekt a to podľa potreby na danom území (tiež podľa možnosti zaťaženia subjektov reinfraštrukturalizáciou), podľa toho, do akej miery je potrebné znížiť, alebo zvýšiť dopyt po tovaroch, službách a peniazoch. Štátny sebaurčovací subjekt nastavuje tempo reinfraštrukturalizácie zákonmi na danom území, z toho vyplýva že štátny sebaurčovací subjekt aktívne reguluje reinfraštrukturalizáciu daného územia na základe potrieb ekonomiky a subjektov daného územia. Systém, ktorý zabezpečuje dostatočné prostriedky na realizáciu reinfraštrukturalizácie je úverový systém.
Teória bankového systému však zavádza nový úverový systém, ktorý je podstatne odlišný od súčasného úverového systému. Základom úverového systému zabezpečujúceho reinfraštrukturalizáciu je centrálna banka. Zákon zároveň zavádza povinné bankové účty pre všetky subjekty daného územia, ktoré disponujú určitým príjmom. Všetky subjekty majú účty v jednotlivých bankách a tieto banky majú svoje účty v centrálnej banke. Za účty sa platia úroky-banky subjektom a centrálna banka jednotlivým bankám. Základom celého systému je úver-reinfraštrukturálny úver. Ďalšou charakteristikou systému je že ide o bezdaňový systém, pretože v podstate všetky dane sú nahradené platením úrokov plynúcich z úverov.
Všetky obce teda existujú vďaka poberaniu reinfraštrukturálnych úverov a subjekty daných obcí splácajú tieto úvery. Dôležitým znakom však je, že tieto úvery obciam (teda určené na verejnú reinfraštrukturalizáciu a infraštrukturalizáciu) poskytuje centrálna banka, ostatné reinfraštrukturálne úvery určené na sukromnú reinfraštrukturalizáciu a ostatné úvery naďalej poskytujú jednotlivé banky. Z toho vyplýva že centrálna banka má aktívnu úlohu v obchode s financiami a teda ho výrazne ovplyvňuje (určuje výšku reinfraštrukturálnych úverov, spôsob vypočítavania úrokového zaťaženia, ktoré vyplýva z výšky príjmu, výšky prostriedkov na účte a počte úverov). Keďže sa úrokové zaťaženie vypočítava ako celok, týka sa celkového zaťaženia, čo je reguláciou, pretože úrokové zaťaženie z každého úveru sa vypočítava ako príjem+objem na účte+počet úverov (ako reinfraštrukturálnych, tak ostatných). Z toho vyplýva, že úrokové zaťaženie je individuálne a teda odpovedá na schopnosť subjektu splácať tento úver. Samozrejme úrokové zaťaženie môže len do istej stanovenej miery zaťažiť subjekt na základe výšky jeho príjmu, objemu jeho finančných prostriedkov na účte a počte iných úverov, to znamená že centrálna banka zvyšovaním a znižovaním tejto miery ovplyvňuje objem poskytovaných úverov a výšku ich úrokovej miery.
Zároveň centrálna banka poskytovaním úverov na základe záruky všeobecného úrokového systému má tiež aktívnu úlohu pri vytváraní nových finančných prostriedkov na základe ekonomických potrieb a potrieb subjektov daného územia.
Presun kompetencií a vznik regulačných mechanizmov na obchod s financiami, ich vytváranie a sťahovanie z obehu centrálnou bankou sa nazýva finančná centralizácia.

Dotačný systém
Predpokladajme že štátny sebaurčovací subjekt zaviedol reinfraštrukturalizáciu a úverový systém na jej realizáciu opísaný vyššie a v článku Štátny sebaurčovací subjekt a teória bankového systému. Funguje teda princíp povinných bankových účtov, systém reinfraštrukturálnych úverov, a daňový systém je nahradený všeobecným úrokovým systémom, ktorý je regulovaný centrálnou bankou.
Ďalej predpokladajme že s riešením otázky reálneho peňažného nedostatku sa nutne vyvíja ďalej aj bankový systém.
Čiastočne začatá finančná centralizácia pokračuje.
Sme teda v systéme, kde centrálna banka reguluje všeobecný úrokový systém, poskytuje reinfraštrukturálne úvery, čo sú vlastne najobjemnejšie úvery na danom území (finančné prostriedky obciam). Reinfraštrukturálne úvery pre súkromnú reinfraštrukturalizáciu prevažne poskytujú jednotlivé banky, ktoré poskytujú i ostatné úvery. Naďalej teda funguje úverový systém.
V úverovom systéme funguje princíp povinných bankových účtov. Tieto bankové účty stanovuje zákon. Podľa neho každý subjekt daného územia s istým príjmom a ktorý vykonáva nejaké finančné operácie je povinný mať bankový účet. Centrálna banka bankám a jadnotlivé banky subjektom platia úroky istej výšky za vložené finančné prostriedky. Popri všeobecnom úrokovom systéme, teda primárnom úrokovom systéme, existuje teda aj úrokový systém platenia úrokov za vložené finančné prostriedky, teda sekundárny úrokový systém, alebo tiež úrokový systém bankových účtov.
Ďalším krokom vývoja bankového systému je vývoj sekundárneho úrokového systému. Za predpokladu, že bankové účty sú povinnosťou stanovenou zákonom je ďalším krokom konverzia úrokového systému bankových účtov. To znamená zmenu v smere platenia úrokov plynúcich z bankových účtov. Keďže sú bankové účty povinnosťou stanovenou zákonom, neplatí centrálna banka bankám a banky subjektom úroky za vklad finančných prostriedkov na účty, ale po konverzii sekundárneho úrokového systému platia úroky subjekty bankám a banky centrálnej banky za možnosť vkladu finančných prostriedkov. Od tejto chvíle sa do všeobecného úrokového zaťaženia zaráta aj sekundárne úrokové zaťaženie (čím bude sekundárne úrokové zaťaženie vyššie, tým bude primárne nižšie).
Z toho vyplýva že každá banka, ktorá má účet v centrálnej banke, tejto centrálnej banke platí úroky podľa vzorca príjem+objem finančných prostriedkov na účte+prípadné úvery. Výšku limitov na stanovovanie úrokových zaťažení ako pri subjektoch, tak pri bankách stanovuje podľa potreby centrálna banka.
Čo sa týka poskytovania úverov centrálna banka postupne na seba prevezme aj poskytovanie všetkých úverov (ako reinfraštrukturálnych pre súkromnú reinfraštrukturalizáciu, tak i ostatných úverov) väčších objemov, opäť limit objemu poskytovania úverov bankami určuje centrálna banka.
Centrálna banka postupne zvyšuje limity na sekundárny úrokový systém a naopak znižuje na primárny úrokový systém, z čoho vyplýva, že primárny úrokový systém je postupne úplne nahradený sekundárnym. To znamená postupné odstránenie úrokov plynúcich z úverov a ich úplné nahradenie úrokovým systémom bankových účtov.
To prakticky znamená odstránenie úverového systému, ktorý je nahradený dotačným systémom (úver bez úroku sa mení na dotáciu). Primárny a sekundárny úrokový systém je nahradený jedným úrokovým systémom, dotačným úrokovým systémom.
Centrálna banka vydáva dotácie, teda objemy finančných prostriedkov, ktoré spolu prakticky nahradzujú všetky financie ktorými centrálna banka disponovala vo forme úverov a finančných prostriedkov získaných z úrokových systémov. Tieto dotácie vydáva centrálna banka a do obehu ich posiela v rámci dotácií poskytovaných obciam a ostatným subjektom na danom území. Na súkromné účely centrálna banka poskytuje subjektom dotácie na požiadanie podobne ako v minulosti úvery. Dotácie malých objemov, resp. objemov v rámci limitu stanoveného centrálnou bankou poskytujú jednotlivé banky.
Objemy dotácií posiela do obehu centrálna banka na základe výšky získaných objemov plynúcich z dotačného úrokového systému a tiež na základe záruky vrátenia objemov v rámci dotačného úrokového systému. To znamená že centrálna banka má aktívnu úlohu pri tvorbe väčšiny nových finančných prostriedkov (nemôže ich tvoriť nekontrolovane, lebo by tým príliš zaťažila subjekty daného územia, podľa potreby a možnosti teda vydáva istý objem finančných prostriedkov do obehu, zároveň reguluje určovaním limitov na úrokové zaťaženia). V rámci limitov daných na poskytovanie dotácií jednotlivých bánk a výšky povinných bankových rezerv centrálna banka reguluje vytváranie nových finančných prostriedkov v bankovom sektore.
Dotačný systém funguje na princípe dotácií poskytovaných centrálnou bankou, čo sú prakticky objemy finančných prostriedkov vydávaných do obehu. Tieto dotácie sú majetkom subjektu, ktorému boli pridelené a na rozdiel od úverov za ne ničím neručí, lebo obeh financií je zaručený dotačným úrokovým systémom. Nenastáva teda zadĺženie subjektov. Úrokové zaťaženie v dotačnom úrokovom systéme sa určuje ako príjem+objem finančných prostriedkov na účte+objem finančných dotácii daného subjektu+objem finančných dotácii daného územia (každý subjekt platí za dotáciu ktorú si zoberie na súkromné účely, ale túto dotáciu do istej miery splácajú aj všetky ostatné subjekty, tak ako tento subjekt do istej miery spláca všetky ostatné dotácie).
Dotačný systém funguje na princípe obehu centrálna banka (teda štátny sebaurčovací subjekt)-subjekty daného územia-jednotlivé banky-a opäť centrálna banka.

Realizácia
Dotačný systém priamo vychádza z úverového systému. Snaží sa riešiť otázku reálneho peňažného nedostatku a to formou finančnej centralizácie a odstránením úverového systému. Je zrejmé že úverový systém nie je možné odstrániť revolučne ale postupne. Tak ako zavedenie reinfraštrukturalizácie a vyššieho úverového systému na jej zabezpečenie vyžaduje množstvo reforiem a času na optimálne nastavenie, tak je to samozrejmé aj s dodatčným systémom. Nejde teda o skok zo systému do systému ale postupný prechod a pretransformovanie za predpokladu optimálneho nastavenia systému. Samotný prechod súčasťou celého bankového systému a jeho vývoja a zároveň fungovania, nie náhlym činom.
Z toho je jasné že treba postupne nastaviť konverziu úrokového systému bankových účtov následné prečerpávanie objemov finančných prostriedkov do centrálnej banky, ktorá preberá úlohu vytvárania nových finančných prostriedkov vo väčšinovom podiele, podáva väčšinu úverov a s postupným znižovaním limitov primárneho úrokového systému mení objemy finančných prostriedkov vo forme úverov na dotácie.
Je to zdĺhavý proces, ktorý však v svojej konečnej podobe dostatočne rieši dve dôležité faktory znižovania dopytu po tovaroch, službách a peniazoch a to presýtenú infraštruktúru a reálny peňažný nedostatok a tým aj otázku hospodárskej stability.

Autor: arsuti@gmail.com