Teória bankového systému 3

Článok Teória bankového systému 3 sa taktiež zaoberá otázkou hospodárskej stability, celkovým hospodárskym systémom, ďalšími príčinamy poklesu dopytu po tovaroch, službách a peniazoch a nadväzuje na článok Teória bankového systému 2.

Hlavné príčiny poklesu dopytu po tovaroch, službách a peniazoch

Predpokladom hospodárskej stability je zabezpečenie dopytu po tovaroch, službách a peniazoch. Tento dopyt prirodzene narastá a klesá, avšak v prípade, že sú tieto výkyvy výrazné, či extrémne, ide o znak hospodárskej nestability. Územia s hospodárskou stabilitou sa vyznačujú z dlhodobého hľadiska ekonomickým rastom a prirodzene sa v priemere (obdobia zvyšovania dopytu i jeho poklesu) ich ekonomický rast zvyšuje.
Inak povedané hospodárska stabilita sa vyznačuje miernym výkyvom poklesu a nárastu dopytu po tovaroch, službách a peniazoch a v priemere vyjadruje postupný nárast dopytu po tovaroch, službách a peniazoch, kým hospodárska nestabilita sa vyznačuje veľkým výkyvom až extrémamy v poklese a náraste dopytu po tovaroch, službách a peniazoch a v priemere za dané časové obdobie môže vyjadrovať i postupný pokles dopytu.
Medzi hlavné príčiny poklesu dopytu po tovaroch, službách a peniazoch patrí nasýtená infraštruktúra a tiež reálny peňažný nedostatok. Ako všetky hlavné príčiny poklesu dopytu, sa nasýtená infraštruktúra a reálny peňažný nedostatok na danom území vyskytujú neustále, avšak môžu mať rôznu výšku. S narastaním výšky nasýtenej infraštruktúry a reálneho peňažného nedostatku na danom území sa dopyt po tovaroch, službách a peniazoch znižuje, znižuje sa teda i ekonomický rast a ekonomický vývoj. Čím výraznejšia je nasýtenosť infraštruktúry a reálny peňažný nedostatok, tým výraznejšie klesá i dopyt, čo vyjadruje hospodársku nestabilitu. Neriešením nasýtenej infraštruktúry vzniká presýtená infraštruktúra, neriešením otázky reálneho peňažného nedostatku vzniká celkový peňažný nedostatok, čo sú kritické stavy a výsledok narastania reálneho peňažného nedostatku a nasycovania infraštruktúry. Ich výsledkom je výrazný pokles dopytu po tovaroch, službách a peniazoch, príčinou čoho je hospodárska nestabilita a pokles, či kolaps ekonomického vývoja a hospodárstiev daných území.
Z toho vyplýva že výrazný pokles po tovaroch, službách a peniazoch je signálom hospodárskej nestability, ktorú sprevádza pokles hospodárskeho rastu, jeho stagnácia resp. kolaps. Naopak schopnosť zabezpečiť dlhodobý dopyt vyjadruje hospodársku stabilitu, ktorú sprevádza ekonomický rast a na rozdiel od územia s hospodárskou nestabilitou i mierne a primerané výkyvy dopytu v priemere zvyšujúceho sa. Pokles dopytu a hospodársku nestabilitu teda spôsobujú vysoké hodnoty nasýtenia infraštruktúry a reálneho peňažného nedostatku, resp. ich zvyšujúce sa hodnoty.
Ďalšími príčinami poklesu dopytu po tovaroch, službách a peniazoch sú reálna nedostatková ponuka a inflácia (resp. ich vysoké hodnoty).

Reálna nedostatková ponuka
Reálna nedostatková ponuka vyjadruje stav ponuky na trhu, ktorý taktiež ovplyvňuje dopyt po tovaroch, službách a peniazoch. Pokiaľ vznikne na trhu jav, kedy má dopyt tendenciu zvyšovať sa avšak ponuka napriek tomu nerastie, alebo klesá (nedostatok surovín a prostriedkov na výrobu, nedostatočný prílev výrobkov na dané územie, prírodné činitele atď.) vzniká reálna nedostatková ponuka. Reálna nedostatková ponuka vyjadruje teda rozdiel medzi potencionálnym dopytom a skutočnou ponukou za dané časové obdobie (napr. za rok, mesiac). Reálna nedostatková ponuka zvyšuje ceny tovarov a služieb v dôsledku toho,
že spolu s dopytom nerastie skutočná ponuka. Tento rozdiel je potom vyjadrený nutným zvyšovaním cien tovarov a služieb a teda následným znižovaním dopytu po tovaroch, službách a peniazoch.
Reálna nedostatková ponuka je prirodzeným javom na danom území tak ako nasýtená infraštruktúra a reálny peňažný nedostatok. Môže však stúpať či klesať. Výrazné zvyšovanie reálnej nedostatkovej ponuky môže viesť ku jej kritickému stavu a tým je kritická nedostatková ponuka, ktorá vyjadruje vysoké ceny tovarov a služieb spôsobené ich nedostatkom, resp. samotný absolútny nedostatok tovarov a služieb.
Na rozdiel od nasýtenej infraštruktúry a reálneho peňažného nedostatku nie je možné jednoducho zaviesť nejaký systém na odstraňovanie tohto faktora znižovania dopytu nakoľko reálna nedostatková ponuka závisí aj od takých faktorov ako množstvo surovín na zabezpečenie tovarov a služieb, prírodné činitele, či politický a hospodársky vývoj územia, ktoré ovplyvňuje stav surovín, či dodávku tovarov a služieb na dané územia.
Štátny sebaurčovací subjekt môže ovplyvňovať stav reálnej nedostatkovej ponuky dvoma spôsobmi a to nepriamou dotáciou reálnej ponuky a priamou dotáciou reálnej ponuky.
Nepriama dotácia reálnej ponuky vyjadruje aktívne ovplyvňovanie reálnej nedostatkovej ponuky. Znamená podporu tých subjektov, ktoré vytvárajú alebo zabezpečujú jednotlivé tovary a služby na dané územie, ide teda o podporu výroby a činnosti spojenej so zabezpečovaním jednotlivých tovarov a služieb.
Ďalej podporovať výskum v oblastiach, ktoré sa týkajú napr. otázky zdrojov surovín, otázky nových surovín, otázky energetického zabezpečenia atď.
A taktiež štátny sebaurčovací subjekt ovplyvňuje reálnu nedostatkovú ponuku svojou politickou a hospodárskou orientáciou.
Priama dotácia reálnej nedostatkovej ponuky vyjadruje pasívne ovplyvňovanie reálnej nedostatkovej ponuky. Znamená priamu dotáciu tých tovarov a služieb, ktoré sa vyznačujú vysokým nárastom reálnej nedostatkovej ponuky. Ide teda o umelé znižovanie cien tovarov a služieb, resp. umelé pribrzdenie zvyšovania cien a následne rozložené do väčšieho časového úseku. Jednotlivé dotácie sa potom môžu vrátiť do centrálnej banky formou zvýšenia úrokovej miery, ktoré je však rozložené na všetky subjekty a do istého časového obdobia, teda pomerne neciteľné. Podstata priamej dotácie reálnej nedostatkovej ponuky spočíva v tom, že štátny sebaurčovací subjekt sa snaží zabezpečiť miernejšie stúpanie cien ich dotáciou, resp. miernejšie stúpanie reálnej nedostatkovej ponuky v prípade tovarov a služieb, ktoré majú tendenciu v istom období nadobúdať vysoké hodnoty reálnej nedostatkovej ponuky.
Z tohto dôvodu ide o pasívne ovplyvňovanie reálnej nedostatkovej ponuky, lebo štátny sebaurčovací subjekt týmto spôsobom nijak neovplyvňuje výšku nárastu reálnej nedostatkovej ponuky, iba ovplyvňuje intenzitu jej nárastu v rámci daných tovarov a služieb za časové obdobie.

Inflácia
Inflácia je ďalším neoddeliteľným faktorom daného územia a jej hodnota ovplyvňuje dopyt po tovaroch, službách a peniazoch. Narastaním inflácie sa znižuje dopyt po tovaroch, službách a peniazoch v dôsledku toho, že finančné prostriedky strácajú hodnotu a teda nie sú schopné zabezpečiť rovnaké množstvo tovarov a služieb subjektom ako v prípade nižšej inflačnej hodnoty. Inflácia vzniká ako nárast ponuky peňazí za dané časové obdobie.
To znamená čím väčšie množstvo nových peňažných prostriedkov príde do obehu za dané časové obdobie, tým väčšia je inflácia za toto časové obdobie.
Inflácia je prirodzenou a neoddeliteľnou súčasťou ekonomiky daného územia avšak jej neustály nárast môže spôsobiť jej kritický stav a to hyperinfláciu, ktorá spôsobí vysoké znehodnotenie finančných prostriedkov, vysoký nárast cien a neschopnosť týchto finančných prostriedkov zabezpečiť dostatočné množstvo tovarov a služieb.
Štátny sebaurčovací subjekt ovplyvňuje hodnotu emisie nových finančných prostriedkov do obehu za predpokladu že tento systém sám dostatočne reguluje. Na riešenie otázky inflácie a jej primeranej hodnoty na danom území štátny sebaurčovací subjekt odpovedá schopnosťou centrálnej banky regulovať obeh finančných prostriedkov na danom území.
Túto schopnosť centrálnej banke zabezpečuje finančná centralizácia.

Obehový systém

Charakteristickým znakom každého hospodárstva a ekonomiky je určitý dopyt po tovaroch, službách a peniazoch. Vzhľadom na neustále sa meniace vzťahy medzi subjektami daného územia i dopyt je neustále v pohybe a neustále sa mení.
Medzi základné faktory ovplyvňujúce dopyt po tovaroch, službách a peniazoch sú nasýtená infraštruktúra, reálny peňažný nedostatok, reálna nedostatková ponuka a inflácia a ich hodnoty, ktoré buď stúpajú, alebo naopak klesajú, čo znamená v konečnom dôsledku stúpanie, alebo klesanie dopytu (v opačnom smere ako hodnoty jednotlivých faktorov).
Z časového hľadiska vytvára klesanie a stúpanie hodnôt dopytu určité fázy, teda fázy klesania dopytu a fázy stúpania dopytu. Tieto fázy by nemali byť výrazne viditeľné a mali by byť určiteľné až po ich ústupe (podľa vývoja v roku x je možné určiť aká fáza bola v predošlom roku y). Tieto fázy spolu v určitom hľadisku vytvárajú daný cyklus-hospodársky cyklus.
V podstate by sa mal hospodársky cyklus pohybovať v rozmedzí miernych výkyvov poklesu dopytu oproti jeho stúpaniu, čo znamená schopnosť akokoľvek stúpajúci dopyt udržať v takej miere aby sa následný pokles dopytu príliš neodchýlil od fázy jeho stúpania.
Z toho vyplýva že hospodárska stabilita sa vyznačuje miernymi odchýlkami jednotlivých fáz hospodárskeho cyklu, v priemere vyjadruje ekonomický rast a udržiavanie primeraných hodnôt nasýtenosti infraštruktúry, reálneho peňažného nedostatku, reálnej nedostatkovej ponuky a inflácie zabraňuje samotným kritickým výkyvom jednotlivých fáz hospodárskeho cyklu ako je expanzívny (ale neudržateľný) dopyt a následne jeho výrazný pokles.
Štátny sebaurčovací subjekt však nechce len riešiť otázky zabezpečenia hospodárskej stability, ale aj zabezpečiť čo najväčší možný ekonomický rast v rámci hospodárskej stability.
To znamená nielen odstraňovať príčiny poklesu dopytu po tovaroch, službách a peniazoch, ale taktiež zabezpečovať jeho zvyšovanie v udržateľnej miere a teda zvyšovať ekonomický rast. To znamená jednoducho dosiahnuť čo najväčší možný pohyb tovarov, služieb a finančných prostriedkov medzi subjektami daného územia v rámci obehu centrálna banka-subjekty-banky-centrálna banka. To samozrejme ovplyvňujú hodnoty nasýtenosti infraštruktúry, reálneho peňažného nedostatku, reálnej nedostatkovej ponuky a inflácie. Znižovanie ich hodnôt tento obeh zvyšuje, ich zvyšovanie ho naopak znižuje.
Tento obeh je tvorený samotným dopytom, čo znamená že sa zvyšuje spolu s dopytom a naopak. Schopnosť riešenia jednotlivých hospodárskych problémov (ako sú faktory ovplyvňujúce dopyt po tovaroch, službách a peniazoch) zabezpečujú jednotlivé mechanizmy a vzťahy medzi subjektami, ktoré určuje samotný hospodársky systém daného územia.
To znamená že schopnosť odstraňovať a riešiť jednotlivé hospodárske problémy a potreby má samotný hospodársky systém a jeho nastavenie.

Obehový systém
Pohyb tovarov, služieb a peňazí je súčasťou každého systému, tvorí ho samotný dopyt. Znižovaním dopytu sa znižuje intenzita tohto obehu, čo môže viesť k hospodárskej nestabilite. Zabezpečením tohto obehu, resp. dopytu, je odstránenie vysokých, alebo zvyšujúcich sa hodnôt faktorov, ktoré tento dopyt ovplyvňujú.
Obehový systém nadväzuje na dotačný systém a snaží sa zabezpečiť výraznejší pohyb tovarov, služieb a peňazí medzi subjektami v rámci hospodárskej stability.
Keďže nadväzuje na dotačný systém, predpokladom je, že existuje dotačný systém.
Centrálna banka poskytuje subjektom na danom území objemy finančných prostriedkov vo forme dotácií, čo sú objemy finančných prostriedkov poskytované na základe dotačného úrokového systému (ktorý je vlastne všeobecným úrokovým systémom).
Tieto objemy finančných prostriedkov, teda dotácie, ktoré centrálna banka posiela do obehu, tvoria všetky finančné prostriedky, to znamená výdavky štátneho sebaurčovacieho subjektu na dotácie verejné (infraštrukturalizácia, obce), i súkromné (poskytovanie objemov finančných prostriedkov pre súkromné subjekty na základe požiadavky-nahradenie poskytovania úverov). Dotačný úrokový systém funguje na základe povinných bankových účtov, kde subjekty platia úroky jednotlivým bankám a banky centrálnej banke. Úrokové zaťaženie v dotačnom úrokovom systéme sa určuje ako príjem+objem finančných prostriedkov na účte+objem finančných dotácii daného subjektu+objem finančných dotácii daného územia (každý subjekt platí za dotáciu ktorú si zoberie na súkromné účely, ale túto dotáciu do istej miery splácajú aj všetky ostatné subjekty, tak ako tento subjekt do istej miery spláca všetky ostatné dotácie).
Z toho vyplýva, že prostredníctvom dotačného úrokového systému sa objemy finančných prostriedkov opäť vrátia do centrálnej banky a môžu byť opäť poskytnuté subjektom v rámci obehu centrálna banka-subjekty-banky-centrálna banka.
V rámci dotačného systému sa pohybuje na danom území isté množstvo finančných prostriedkov. Tento obeh môžme tiež nazvať primárnym finančným obehom.
Obehový systém vzniká na základe zavedenia sekundárneho finančného obehu. To znamená že centrálna banka zavedie do obehu ďalšie finančné prostriedky odlišné od pôvodných, čo znamená že v obehu sa vyskytnú dva druhy finančných prostriedkov. Pôvodné, čiže finančné prostriedky primárneho finančného obehu, sa stávajú základom na jednotlivých účtoch, na ktorý sa vzťahuje úrokové zaťaženie a ktorý vyjadruje hodnotu finančných prostriedkov na jednotlivých účtoch. Financie sekundárneho finančného obehu, ktoré predstavujú aktívne financie a platí sa nimi za tovary a služby na rozdiel od primárnych finančných prostriedkov, ktoré sú pasívnymi (neplatí sa nimi za tovary a služby) a vyjadrujú hodnotu (aj samotnú hodnotu sekundárnych finančných prostriedkov). Samotný hodnotový pomer medzi pasívnymi a aktívnymi financiami na jednotlivých účtoch vyjadruje daný kurzový systém, resp. obehový kurzový systém, teda kurzový systém medzi aktívnymi a pasívnymi finančnými prostriedkami.
V praxi to znamená, že centrálna banka má istý objem primárnych finančných prostriedkov, teda pasívnych finančných prostriedkov. Za predpokladu nastavenia obehového kurzového systému na úrovni 1:1 je hodnota akéhokoľvek množstva aktívnych financií rovná hodnote pasívnych. Ceny tovarov a služieb sú vyjadrené v pasívnych finančných prostriedkoch (a platí sa za ne v aktívnych finančných prostriedkoch na základe obehového kurzu).
V tomto prípade je teda potrebné udržiavať pomer pasívnych a aktívnych financií približne 1:1. Centrálna banka vydáva do obehu isté množstvo aktívnych finančných prostriedkov podľa potreby. Tieto finančné prostriedky sa z centrálnej banky dostávajú k subjektom, na ich účty. Tu vytvárajú v pomere ku pasívnym (ktoré tvoria istý základ na jednotlivých účtoch) istú hodnotu. Úrokový systém sa vzťahuje na pasívne financie, teda úrokové zaťaženie znižuje základ. Určuje sa ako množstvo pasívnych+množstvo aktívnych (objem finančných prostriedkov na účte)+pomer medzi aktívnymi a pasívnymi+objem finančných dotácii daného subjektu+objem finančných dotácii daného územia. Z toho vyplýva ža úrokové zaťaženie sa zvyšuje so zvyšovaním rozdielu medzi pasívnymi a aktívnymi financiami. To má za následok snahu udržať pomer medzi financiami primárneho a sekundárneho obehu v pomere 1:1 a síce v prípade vysokého množstva aktívnych financií je potrebné ich množstvo zmeniť a vyrovnať. Keďže bez ohľadu na množstvo aktívnych financií ich hodnota je stále rovná pasívnym a ich vysoké množstvo zároveň spôsobuje zvyšovanie úrokového zaťaženia je potrebné ich hodnotu znížiť a samozrejme aby mali aktívne prostriedky zmysel ako zárobok je potrebné zýšiť ich hodnotu zvýšením hodnoty pasívnych prostriedkov, v tomto prípade zvýšením množstva pasívnych financií. Vymeniť prostriedky v rámci obehového kurzového systému je možné v jednotlivých bankách a to tak, že časť aktívnych financií sa vymení na základe daného účtu za pasívne financie. Tak sa zníži množstvo aktívnych financií na účte a zvýšením množstva pasívnych financií i hodnota zostatku aktívnych na tomto účte. Aktívne financie sa vracajú do centrálnej banky, ktorá zas v rámci výmeny poskytuje na jednotlivé účty pasívne financie, ktoré získava v rámci úrokového systému. Aktívne financie opäť vydáva do obehu vo forme dotácií. Takto je zabezpečený neustály obeh primárneho a sekundárneho finančného obehu.
Centrálna banka môže podľa potreby upravovať obehový kurzový systém.
O ďalšom vývoji sa dá hovoriť aj ako o matematickom systéme, keďže centrálna banka, resp. štátny sebaurčovací subjekt podľa potreby upravuje obehový kurzový systém,
úrokový systém (obehový úrokový systém) na základe úpravy spôsobu vypočítavania pomeru medzi finančnými obehmi, či úrokového zaťaženia. Spôsob takejto úpravy systému je prakticky matematickým spôsobom.
Tak ako je napr. možné určovať individuálne ceny tovarov a služieb pre ten ktorý subjekt na základe jeho finančného základu. Je určený priemerný finančný základ (pasívne finančné prostriedky) a subjekt, ktorý má vyšší základ ako je priemerný základ zaplatí viac a ten čo má menší naopak menej (samozrejme ide o primerané čiastky, napr. do 10% z ceny). Pritom je napr. tak ako v iných prípadoch potrebné vyjadriť matematickým vzťahom zvyšovanie ceny tovaru a služby, alebo jej znižovanie od jej základnej ceny v závislosti od výšky základu daného subjektu v pomere k priemernému základu daného územia.

Realizácia

Čo sa týka realizácie tak je zrejmé že opäť ide o dlhodobý proces a vývoj. Tento článok len načrtá teóriu možného vývoja bankového systému. V praxi je potrebné systém neustále nastavovať. Obehový systém je v poradí tretím systémom načrtnutým v článkoch o bankovom systéme. Prakticky predpokladá vývoj dotačného systému a jeho mechanizmov. Prechod od dotačného systému k obehovému prakticky vyjadruje zavedenie druhého finančného obehu.
Všetky systému predpokladajú dominantné postavenie centrálnej banky, resp. štátneho sebaurčovacieho subjektu vo vývoji bankového systému, v jeho kontrole, v obchodovaní s financiami, ich emitovaním a podobne. Samozrejme obehový systém predpokladá vznik podmienok na svoj vývoj a to úverový a dotačný systém, resp. ich podobné formy. Ide teda o časový úsek dá sa povedať doslova generácii bankového systému a teda „pár“ rokov.

Autor: arsuti@gmail.com