Bankový systém

Takže skúsim malú expanziu na sériu článkov o bankovom systéme v ktorých som skúsil načrtnúť problémy hospodárskych systémov a načrtol teóriu systémov, ktoré sa snažia riešiť tieto problémy.

K úvaham o hospodárskych systémoch ma viedol vývoj súčasného západného bankovníctva a systému na akom funguje. Nebudem rozoberať súčasný stav a to, čo k tomu viedlo, ani to ako funguje súčasný systém, lebo myslím, že o tom sa už dosť veľa vie a veľa diskutovalo, rozoberalo, pri rôznych príležitostiach. V jednoduchosti ide o spôsob, akým súčasný bankový systém poskytuje objemy finančných prostriedkov a akú má úlohu pri samotnom vytváraní nových objemov finančných prostriedkov. Pracovanie s fiktívnymi prostriedkami a prakticky neobmedzovaná tvorba nových finančných prostriedkov v bankovom sektore samo o sebe nemôže byť kladným javom bez následkov.
Takže sa teraz pokúsim nejako laicky vysvetliť obsah článkov o bankových systémoch.
V podstate články hovoria o hlavných problémoch poklesu dopytu po tovaroch, službách a peniazoch, ktorý považujem za hlavný prvok stability hospodárskeho systému na danom území. Články hovoria o potrebe udržiavať jednotlivé výkyvy dopytu po tovaroch, službách a peniazoch na úrovni, ktorá výrazne neovplyvní hospodárstvo daného územia, keďže ako vieme i dopyt je neustále v pohybe, dá sa hovoriť o hospodárskom cykle. Pokiaľ systém je teda schopný zabezpečiť trvalo udržateľný dopyt bez výrazných odchýliek v náraste a poklese, potom by mala byť zabezpečená hospodárska stabilita. Áno zabezpečovať primeraný rast dopytu a teda mierne výkyvy aj nahor, pretože v prípade vysokého nárastu dopytu môže taktiež nasledovať jeho výrazný pokles, čo môže mať ďalekosiahle následky pre hospodárstvo daného územia. Články sa teda zaoberajú hlavnými príčinami poklesu dopytu po tovaroch, službách a peniazoch a za tieto hlavné príčiny, ktoré ovplyvňujú tento dopyt považujú nasýtenú infraštruktúru, reálny peňažný nedostatok, reálnu nedostatkovú ponuku a infláciu. Udržiavanie týchto faktorov na stabilnej úrovni znamená aj samotnú hospodársku stabilitu daného územia.
Teóriou bankového systému som sa začal zaoberať v druhej polovici článku Štátny sebaurčovací subjekt a teória bankového systému, v ktorom som predstavil prvý z faktorov ovplyvňujúcich dopyt po tovaroch, službách a peniazoch a to nasýtenú infraštruktúru, resp. proces nasycovania infraštruktúry a jej extrém v podobe presýtenej infraštruktúry.
No ale poďme k tomu čo je vlastne tento faktor. Problematika za infraštruktúru považuje všetko vyprodukované človekom. To znamená že nasycovanie infraštruktúry je vlastne neustály proces produkcie bez akéhokoľvek zásahu do infraštruktúry napr. vo forme vedomého likvidovania starej infraštruktúry. To znamená laicky povedané predstavme si skriňu s kabátmi. Každý rok si na sezónu kúpime nový kabát, povedzme jarný kabát a odložíme ho prirodzene do skrine. Po čase ale za predpokladu že staré kabáty nevyhadzujeme, jednoducho nebudeme kupovať nové kabáty, lebo ich nebudeme mať kde ukladať!
Reinfraštrukturalizácia znamená vedome likvidovanie starej infraštruktúry, resp. jej obnovovanie a skvalitňovanie alebo nahradzovanie novou. Predpokladom je že je to stanovené zákonom a intenzitu reinfraštrukturalizácie nastavuje štátny sebaurčovací subjekt (teda štát). Celý vlastný proces reinfraštrukturalizácie nastavuje štát podľa potreby, predpokladajme že vrámci teórie tento proces nastavuje podľa potreby daného územia (keďže štát vlastne nastavuje všetky mechanizmy daného územia z rôznych oblastí, či už priamo, alebo nepriamo). Je na štáte, čo všetko zasiahne samotná reinfraštrukturalizácia a je otázne do akej miery v pomere k infraštrukturalizácii (produkcia nového nekrytého likvidáciu starého) samotná reinfraštrukturalizácia zasiahne dané územie. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pôjde o expanziu v produkcii a v dopyte, ale nie je to celkom tak. Pokiaľ sa štát zameria na reifraštrukturalizáciu starej infraštruktúry vo forme obnovy, nie samotného likvidovania starej, v tom prípade je možné zabezpečiť trvalý dopyt bez toho aby sa zvýšil nápor napr. na surovinové zdroje a expanzívnu politiku v oblasti produkcie. Cieľom nie je expandovať v oblasti dopytu, ale udržiavať ho v stabilnej forme.
Prvý článok zároveň rieši otázku zabezpečenia schopnosti reinfraštrukturalizácie, ale i samotnej infraštrukturalizácie a to, dá sa povedať, bankovým systémom prvej generácie ak to tak môžem nazvať a jeho úverovým systémom. Sám považujem samotný úverový systém za nie veľmi šťastné riešenie a ten dnešný už vôbec nie, ale pri vývoji bankového systému som bral do úvahy tento samotný vývoj a síce že nevzniká nejakým prevratom, alebo revolúciou, ale postupne a preto treba brať do úvahy i súčasný systém a ako by sa mohol zmeniť (nie je možné jednoducho zo dňa na deň odstrániť úlohu bánk v systéme a ich operácie s objemami finančných prostriedkov, lebo to by fakticky znamenalo zrútenie celého systému).
Ale poďme späť k bankovému systému prvej generácie a jeho úverovému systému. V podstate začíname tým, že vytvoríme obeh centrálna banka-subjekty-banky-centrálna banka. Inak povedané zákon o povinných bankových účtoch. Predpokladom je že centrálna banka nadobúda hlavné postavenie v bankovom systéme a najvýraznejšie ovplyvňuje samotný finančný systém a činnosť jednotlivých subjektov v obehu. Centrálna banka a jednotlivé banky poskytujú reinfraštrukturálne úvery, keďže tento systém vyraďuje dane a nahrádza ich všeobecným úrokovým systémom, kde centrálna banka a banky poskytujú úvery, či už pre verejnú reinfraštrukturalizáciu a infraštrukturalizáciu mestám, ktoré poskytuje centrálna banka, či už pre súkromnú, ktoré poskytujú jednotlivé banky. Takto sú nahradzované dane napr. pre obce (ktoré dostávajú objemy finančných prostriedkov z centrálnej banky) a pre štát, ktorý tieto objemy získava z úrokov plynúcich z úverov. Podstatou je že najväčšie objemy poskytuje centrálna banka, ktorá taktiež kontroluje celý úverový systém a určuje taktiež úrokový systém. Podstatou je teda nastavovanie systému centrálnou bankou, resp. štátom.
Pokračovaním je článok Teória bankového systému 2, ktorý sa zaoberá uvedením druhého faktoru ovplyvňujúceho dopyt po tovaroch, službách a peniazoch a taktiež ďalším vývojom bankového systému prvej generácie.
Čo sa týka daného faktora tak ide o reálny peňažný nedostatok.
Predpokladám, že tento faktor je pomerne dobre vysvetlený, stačí len zopakovať, ak nie stačí sa pýtať:
„Reálny peňažný nedostatok vzniká ako výsledok teórie finančného obehu, ktorá hovorí, že tie subjekty, ktoré aktívne vytvárajú financie (tvorenie nových finančných prostriedkov), ktoré s financiami obchodujú (výmena mien, poskytovanie pôžičiek a úverov) a tie, ktoré financie sťahujú z obehu (dane, poplatky, ale aj každý ekonomický a finančný subjekt, ktorý nadobúda monopolné a jemu podobné postavenie) na seba naviazujú postupne všetky finančné prostriedky daného územia a to, čo bolo na ich základe vytvorené za predpokladu úplného neregulovania a neovplyvňovania finančného obehu centrálnou mocou (teda v tomto prípade štátnym sebaurčovacím subjektom).
Pri nedostatočnom regulovaní finančného obehu centrálnou bankou a teda štátnym sebaurčovacím subjektom vzniká výrazný nárast reálneho peňažného nedostatku, ktorý sa prejavuje výrazným nedostatkom peňazí u subjektov zabezpečujúcich dopyt po tovaroch, službách a peniazoch a to v dôsledku napr. vysokej miery zadĺženosti alebo vysokým daňovým zaťažením nezodpovedajúcim príjmom, tiež v dôsledku vysokých cien vytvorených na základe monopolného postavenia ekonomických a finančných subjektov, či nekontrolovaným vytváraním a poskytovaním nových finančných prostriedkov vo forme obchodu s financiami, alebo sťahovaním z obehu. Z toho vyplýva, že reálny peňažný nedostatok neopisuje stav celkového nedostatku peňazí, ale stav takého prerozdelenia finančných prostriedkov medzi subjektami spoločnosti, ktoré spôsobuje zníženú schopnosť subjektov, ktoré zabezpečujú dopyt po tovaroch, službách a peniazoch, zabezpečovať tento dopyt (pri neregulovaní finančného obehu sa táto schopnosť postupne naďalej znižuje až do stavu celkového peňažného nedostatku).“
V postate sa v našom súčasnom systéme deje okrem iného aj to, že jednotlivé banky, resp. bankový systém ako celok, na seba naviazujú podstatnú časť celosvetového kapitálu a je výrazne viditeľná aj celková zadĺženosť ako obyvateľstva tak i samotných štátov. Zaujímavé je že samotné štáty, ktoré by mali ovplyvňovať celý finančný systém, jeho mechanizmy, obchod s financiami, či ich tvorbu, sú samé zadĺžené. Už tento samotný fakt je veľmi nebezpečnou skutočnosťou.
Tak ako už aj bankový systém prvej generácie, tak aj bankový systém druhej generácie, ktorý vlastne vychádza a nadväzuje na prvú generáciu, sa snaží posilňovať postavenie centrálnej banky v úlohe prvého a najzákladnejšieho článku v celkovom bankovom a finančnom systéme daného územia. Ide o dotačný systém a jeho podstatnými znakmi sú prechod poskytovania všetkých úverov na centrálnu banku (okrem nejakých dá sa povedať výnimiek), tiež konverzia v platení za účty a to doteraz smerom centrálna banka bankám a banky subjektom za vložené peniaze. Avšak za predpokladu, že bankové účty sú povinnosťou stanovenou zákonom, je odteraz platené zo strany subjektov bankám a banky centrálnej banke za možnosť mať bankový účet. Na základe tohto centrálna banka môže zrušiť úroky plynúce z úverov a poskytovať bezúročné úvery-dotácie. Tieto financie sa naspäť dostávajú do centrálnej banky pomocou všeobecného úrokového systému, alebo tiež dotačný úrokový systém-čo sú vlastne tie poplatky za vedenie účtu. Centrálna banka má ďalej aktívnu úlohu pri tvorbe nových finančných prostriedkov a tiež ovplyvňuje celý úrokový systém, poskytovanie dotácií a teda prerozdeľovanie prostriedkov, určuje limity atď. Ide teda o proces finančnej centralizácie.
Posledný článok zo série je Teória bankového systému 3. Tento článok sa zaoberá poslednými dvoma predpokladanými príčinami poklesu dopytu a to zvyšujúce sa hodnoty reálnej nedostatkovej ponuky a inflácie. Čo sa týka inflácie, tak tá nie je ničím novým a netreba ju nejak vysvetľovať, trochu bližšie je ozrejmená v článku. Čo sa týka reálnej nedostatkovej ponuky, tak tá je tiež myslím jasne vysvetlená:
„Pokiaľ vznikne na trhu jav, kedy má dopyt tendenciu zvyšovať sa avšak ponuka napriek tomu nerastie, alebo klesá (nedostatok surovín a prostriedkov na výrobu, nedostatočný prílev výrobkov na dané územie, prírodné činitele atď.) vzniká reálna nedostatková ponuka. Reálna nedostatková ponuka vyjadruje teda rozdiel medzi potencionálnym dopytom a skutočnou ponukou za dané časové obdobie (napr. za rok, mesiac). Reálna nedostatková ponuka zvyšuje ceny tovarov a služieb v dôsledku toho,
že spolu s dopytom nerastie skutočná ponuka. Tento rozdiel je potom vyjadrený nutným zvyšovaním cien tovarov a služieb a teda následným znižovaním dopytu po tovaroch, službách a peniazoch.“
Reálna nedostatková ponuka je, ako je vysvetlené, na rozdiel od iných faktorov závislá aj od takých činiteľov ako vývoj v iných krajinách, nielen politický, ale aj prírodný a pod. Pre príklad napr. veľký nárast reálnej nedostatkovej ponuky môžme očakávaťv oblasti energetických zdrojov. Tak ako táto reálna nedostatková ponuka rastie už dnes, môžme tento jav očakávať pri neriešení aj v budúcnosti. A myslím že nemusím vysvetľovať aký životne dôležitý význam majú energie pre ekonomiku samotnú a že tento význam sa bude ešte zvyšovať v budúcnosti. Takže vieme čo by znamenal nekontrolovaný nárast reálnej nedostatkovej ponuky v tejto oblasti.
A nakoniec sa článok zaoberá aj vývojom už „existujúceho“ dotačného systému. Ide o tretiu generáciu bankového systému a to obehový systém, ktorý by mal zabezpečovať intenzívny pohyb tovarov a služieb, či financií v rámci centrálna banka-subjekty-banky-centrálna banka.
Funguje na princípe vytvorenia druhého finančného obehu, resp. sekundárneho.
Primárne finančné prostriedky (z dotačného systému), tiež pasívne, vyjadrujú hodnotu sekundárnych. O čo ide v praxi. Mám účet a na ňom 500 primárnych a 1000 sekundárnych. V prípade kurzu 1:1 (znamená rovnakú hodnotu sekundárnych, voči primárnym) mojich 1000 sekundárnych má hodnotu 500 primárnych. Ak chcem kúpiť niečo o hodnote (ktorá je vyjadrená v primárnych) 100, tak za tento tovar, alebo službu zaplatím 200 sekundárnych (ktoré majú hodnotu 100 primárnych). Pritom sa mi z účtu „odpíše“ tých 200 sekundárnych. Stane sa to že budem mať na účte 500 primárnych a 800 sekundárnych. Hodnota 800 sekundárnych bude stále rovnaká ako 500 primárnych na základe kurzu 1:1. Avšak úrokový systém, ktorý pôsobí na základ na účte, teda primárne prostriedky, sa zvyšuje so zvyšovaním sa rozdielu medzi počtom primárnych a sekundárnychprostriedkov, to znamená snahu udržiavať rovnaký počet medzi primárnymi a sekundárnymi prostriedkami na účte. Čo samozrejme sa úplne nedá, lebo zarábam, kupujem, investujem atď. Taktiež zarábam vo forme sekundárnych, ktorých sa zvyšuje len počet, nie hodnota a zároveň stále sa pomaly, alebo rýchlo znižuje môj základ kvôli úrokovému sytému. Teda aby som zvýšil základ aj hodnotu sekundárnych prostriedkov za ktoré kupujem tovary a služby a dostávam plat, v prípade že mám na účte 500 primárnych a 1000 sekundárnych, vymením v danej banke napr. 200 sekundárnych za 100 (v kurze) primárnych. Z toho vyplýva, že mám na účte 600 primárnych a 800 sekundárnych o hodnote 600 primárnych. Naďalej sa úrokovým systémom znižuje môj základ (tých 600 primárnych), naďalej zarábam, kupujem, predávam, investujem až opäť budem musieť vymeniť v banke isté množstvo sekundárnych za primárne. Banky tieto sekundárne financie odovzdávajú centrálnej banke, ktorá za nich poskytuje primárne financie získané z úrokového systému. Následne sekundárne prostriedky posiela opäť do obehu vo forme dotácií. Podstatou je dosiahnutie neustáleho primárneho i sekundárneho finančného obehu.
Čiže asi toľko som chcel k priblíženiu článkov. Skúste čítať, uvažovať, komentovať, dávať nápady. Myslím že je tu zopár ľudí, ktorí sa zaoberali už aj keď len na kus podobnými otázkami:).