Program nie je Mona Lisa

Autorský zákon vznikol pôvodne najmä za účelom ochrany umeleckých diel. História tohto zákona je relatívne krátka, pretože ak sa pozrieme hlbšie do minulosti, zistíme, že by tam nenašiel takmer žiadne uplatnenie.

Ak chcel za čias renesancie niekto okopírovať obraz Mony Lisy, musel najprv dosiahnuť rovnakú technickú zručnosť, akú mal Leonardo na to, aby obraz vôbec namaľoval. Samozrejme, na svete existuje mnoho kópií Mony Lisy, ktoré vytvorili rôzni umelci podobným spôsobom ako pôvodne Leonardo, teda za pomoci palety a štetca. Každý z nich je pravdepodobne hrdý na to, ako dokázal zreprodukovať originál. Podstatné je to, že prvý, kto dal podobu obrazu, bol Leonardo, čím ho môžeme považovať za autora. Jeho umenie spočívalo v tom, ako obraz zachytil na plátne.

Možno by sme tu našli uplatnenie autorského zákona, ak by sa našiel iný umelec, ktorý by namaľoval rovnaký obraz a tvrdil by, že pôvodný autor bol on. Že sláva patrí jemu a Leonardo jeho dielo iba okopíroval. Ak by sa však našiel taký umelec, ktorý by bol schopný zachytiť tajomný úsmev Mony Lisy nezávisle od Leonarda, asi by svoju námahu nevenoval tvorbe rovnakého diela, ale vytvoril by vlastný originál. Z časovej následnosti by bolo vždy jednoduché zistiť, ktorý obraz je originál, pretože originál musel vzniknúť skôr. A je nemožné alebo nanajvýš nepravdepodobné, že by boli vytvorené dve úplne rovnaké umelecké diela nezávisle na sebe. A ak by sa tak aj náhodou stalo, takéto diela by nemohli spadať do pôsobnosti Autorského zákona, pretože ten definuje umelecké dielo ako "jedinečné a neopakovateľné".

Kvôli tomu budeme asi ťažko hľadať v právnej histórii podobný spor. Treba brať na zreteľ aj to, že obrazy sa v tej dobe nepodpisovali. Nebolo to potrebné, pretože umelecké dielo vzniklo ako samostatný a jedinečný produkt autora, ktorý vynaložil určitú námahu na jeho vytvorenie. Vytváranie kópií umeleckých diel mohlo byť potom považované za špecifický druh umenia, ktorého produktom boli opäť samostatné umelecké diela.

Prielom tejto skutočnosti prišiel s vynálezmi, ktoré boli schopné zachytiť a čo najvernejšie reprodukovať predlohu, nezávisle od zručnosti človeka, ktorý tieto prístroje ovládal. Medzi tieto vynálezy môžeme zaradiť všetky prístroje, ktoré boli schopné nasnímať obraz alebo zvuk a ten ďalej reprodukovať nezávisle od zdroja. Najprv nedosahovali takej kvality, aby dokázali verne reprodukovať originál. Žiadnemu fanúšikovi výtvarného umenia by pravdepodobne nestačila čiernobiela fotografia Mony Lisy, aby sa dokázal pokochať krásami originálu, rovnako, ako by fanúšikovi opery nedokázala praskajúca gramofónová platňa priblížiť akustiku La Scaly.

Vývoj sa však nezastavil a dnes by sme boli schopní vytvoriť fotografiu Mony Lisy tak, že keby sme fotku v mierke 1:1 postavili vedľa originálu, človek by ich nedokázal rozoznať na vzdialenosť troch metrov. Ak si uvedomíme, že na tento obraz sa môžeme aj tak iba pozerať z určitej vzdialenosti v galérii, aký bude rozdiel v tom, keď si doma na stenu zavesíme dokonalú fotku namiesto originálu? Zo vzdialenosti väčšej ako tri metre takmer žiadny.

Ako nám môže niekto zakázať vytvorenie takejto kópie, keď kvalitné farebné tlačiarne vlastní takmer každá druhá firma a fotoaparát veľkosti zápalkovej škatuľky vie prepašovať do galérie každý? Riešiť sa to dá pravdepodobne len zákonom. Na mieste je však otázka, prečo by takéto niečo malo byť zakázané? Núka sa odpoveď, že keby mal Monu Lisu v obývačke zavesenú každý, stratila by sa jej hodnota. Napriek tomu, že existuje táto možnosť vytvorenia vlastnej kópie, väčšina ľudí sa tejto možnosti dobrovoľne vzdá, pretože originál je predsa len jeden a maličké rozdiely na povrchu, spôsobené ťahmi štetca pôvodného umelca znamenajú pre mnohých ľudí nevyčísliteľné rozdiely.

Autorský zákon vzniká v dobe, keď sa umenie stáva súčasťou trhového mechanizmu. Hlavnou úlohou umeleckého diela už nemusí byť ukázanie schopností a talentu umelca, ale schopnosť čo najlepšie sa predať. Tento jav nemusel vzniknúť z vôle umelcov. Jeho pôvod môžeme hľadať skôr u ľudí, ktorí si všimli, že umelecké diela predstavujú dokonalý tovar, ktorý robí sám sebe reklamu a začali s ním obchodovať. Autorský zákon môžeme považovať skôr za ochranu práv týchto obchodníkov, ako za ochranu umelcov, pretože mentalita umelca skôr uvažuje o tom ako osloviť čo najširšiu verejnosť a je rád, pokiaľ sa jeho dielo šíri. Autorský zákon toto šírenie svojím spôsobom obmedzuje, respektíve pýta za to peniaze, čím obmedzuje prístup verejnosti k umeleckým dielam. Na druhej strane sa však najmä obchodníci obhajujú tým, že aj umelci musia z niečoho žiť. Mnohí umelci však tento trend odsudzujú a odmietajú komerčné šírenie a propagovanie ich umeleckých diel. Na zamyslenie je potom otázka, či dokážu konkurovať svojim "komerčným" kolegom, ktorí tým, že majú viac času, mali by tvoriť lepšie umelecké diela, bez riešenia starostí o živobytí. Pravda je pravdepodobne niekde uprostred a v súčasnosti nezostáva asi iná možnosť, ako akceptovanie "showbusinessu" a autorského zákonu ako súčasti umenia, podobne ako sa stali obchodníci a obchodný zákonník súčasťou pôvodne výmenného obchodu.

Je teda zrejmá a určitým spôsobom aj oprávnená snaha "showbusinessmanov", bojovať o svoje práva, ktoré im zabezpečujú ich živobytie. Preto môžeme v súčasnosti sledovať rôzne súdne procesy s témou ochrany autorských práv a distribúcie autorských diel. Je pritom ťažké posudzovať tieto prípady na základe rôznych precedensov, pretože žiadne neexistujú. História a samotná podstata autorského zákona sa odvíja najmä od spôsobu distribúcie. Ťažko budeme v tejto oblasti hľadať analógie s riešením historických sporov, pretože podobné spory v histórii nemohli existovať.

Vedeckotechnická revolúcia zapríčinila revolúciu aj v oblasti distribúcie umenia. Z umeleckých diel ako film alebo zvuková nahrávka zo štúdia dnes už často neexistuje originál v pravom slova zmysle. Digitálny záznam analógového zdroja signálu dokonca zapríčinil, že už nie je možné rozoznať originál a kópiu.

V dobe analógových záznamových médií ešte stále existoval jeden originál. Každá ďalšia kópia obsahovala väčší šum oproti originálu. Neoprávnené kópie boli kopírované nie z originálu, ale z kópií. Tak bolo normálne, že tieto neoprávnené kópie nemohli dosiahnuť kvalitu originálu a dokonca ani kvalitu prvých kópií. Originálne nahrávky tak mali zaručenú určitú pasívnu ochranu.

Niektorí umelci dokonca považujú nedokonalosť analógového záznamu za súčasť svojej tvorby. Tieto nedokonalosti môžeme považovať za niečo podobné ako ťahy štetca pôvodného autora obrazu, ktoré napriek ľubovoľne dokonalej technike nebude možné presne zreprodukovať.

Dovolím si tvrdiť, že počítačové programy majú iný charakter ako umelecké diela, aj keď schopnosť programovať môžeme považovať tiež za určitú formu umenia. Podobnosť počítačového programu a umeleckého diela je v súčasnosti najmä v spôsobe šírenia pomocou záznamových médií, to však neznamená, že obe môžu podliehať tým istým pravidlám autorského zákona. Záznamové médiá sú síce podobné, ba často dokonca rovnaké, no treba si uvedomiť, že počítačové programy boli odjakživa šírené pomocou digitálneho záznamu, pričom umelecké diela formou analógového záznamu, kde bolo možné rozlíšiť originál a kópiu. V súčasnosti začína mať autorský zákon obrovské problémy, vzhľadom na trend šíriť a zaznamenávať umelecké diela pomocou digitálneho záznamu. V prípade sporu môže byť potom ťažké dokázať, že došlo k okopírovaniu záznamu, ak bude mať žalovaná strana možnosť obhajoby, že ich záznam bol originálny. Zároveň sa zvýšili možnosti distribúcie, pretože kópie ničím nezaostávajú za originálom, OKREM AUTORSKÝCH PRÁV. Takto si môže zavesiť v obývačke originálnu Monu Lisu naozaj každý.

Keďže vývoj autorského zákona sledoval najmä dianie v oblasti umenia a s ním automaticky predpokladaného analógového spôsobu záznamu, ťažko môžeme očakávať, že bude ponúkať riešenie v dobe digitálnych záznamov. Počítačové programy sa s týmto problémom potýkajú už od začiatku vzniku autorského zákona a predstavujú akúsi čiernu ovcu, ktorá do jeho vymedzení len ťažko zapadá. Určitá voľnosť potom umožňuje rôzne interpretácie, ktoré sa môžu líšiť v podstatných tvrdeniach, ktoré v konečnom dôsledku nevedú k jednoznačným rozhodnutiam.

Licencia GPL sa snaží túto nejednoznačnosť určitým spôsobom riešiť. Spôsob riešenia pochopíme, ak definujeme rozdiely medzi počítačovými programami a umením. Na rozdiel od umenia sú všetky počítačové programy tvorené účelovo. Programátor zvyčajne očakáva odmenu za vykonanú prácu. Programátor neprogramuje preto, že ho "nakopla múza", ale preto, že niekde vznikla požiadavka vytvoriť program. Najvýznamnejším rozdielom je však fakt, že niektoré veci sa nedajú naprogramovať rôznymi spôsobmi, tak ako 1+1=2. Preto sa mnohé časti programov opakujú a rôzni programátori mohli dôjsť k rovnakým myšlienkam, pričom myšlienkové pochody umelca pri tvorbe umeleckého diela sú s najväčšou pravdepodobnosťou neopakovateľné.

Keďže programátori sa snažia tvoriť programy čo najefektívnejšie, automaticky došli na myšlienku znovupoužiteľnosti už existujúceho kódu alebo algoritmu. Veď každému človeku je dnes úplne prirodzené používať zadarmo koleso alebo malú násobilku, napriek tomu, že vynájdenie týchto vecí stálo určitých ľudí veľkú námahu. Rovnako je pre programátora prirodzené použiť už existujúci kód alebo algoritmus riešiaci určitý problém. Väčšina programátorov sa riadi podobným kódexom ako matematici. Neviem si predstaviť, kde by bola dnešná matematika, ktorú všetci, či už priamo alebo nepriamo používame, keby si Pytagoras dal patentovať Pytagorovu vetu. Pritom k rovnakým výsledkom došli nezávisle aj matematici v Číne. Predstavte si, ako by to vyzeralo, keby Marco Polo prišiel do Číny a vyhlásil, že chce poplatky za používanie Pytagorovej vety, ktorú vymyslel jeho pradedo Pytagoras...

Prečo sa ale potom matematici namáhajú s rôznymi vetami a dôkazmi, keď z toho nič nemajú a všetci ostatní ich poznatky zadarmo používajú? To však nie je pravda. To, že dám svoje vedomosti a poznatky zadarmo verejnosti, ešte neznamená, že z toho nebudem nič mať. Nádherný príklad predstavuje Archimedes svojím Archimedovým zákonom. Keď prišiel k tomuto poznatku, dal ho verejne a zadarmo na vedomie všetkým a položil tak základy ďalšiemu rozvoju fyziky. Zaujímavé je však pozrieť sa, prečo Archimedes bádal. Dostal to totižto za úlohu od svojho panovníka, ktorý chcel zistiť pravosť svojej zlatej koruny. A je zrejmé, že za vyriešenie tejto úlohy dostal od panovníka patričnú odmenu...

Licencia GPL vystihuje geniálnosť tejto myšlienky najmä vo svete počítačových programov, v ktorom vznikla. Je použiteľná ako nadstavba autorského zákona, no môže byť aplikovateľná aj bez neho. Dovolím si dokonca tvrdiť, že by sa mohla stať základom nezávislého nového zákona, ktorý by ošetroval šírenie digitálne zaznamenaných dát na nosičoch informácií.

GPL poskytuje možnosť verejného šírenia poznatkov a skúseností a na základe toho možnosť sústrediť sa na zložitejšie programy, pretože už nemusíme riešiť rovnaké problémy aké riešil niekto predtým. Drží sa starého porekadla "viac hláv, viac rozumu". Nikomu neupiera jeho autorské práva, ba dokonca ich ešte upevňuje. Nikomu nezakazuje pýtať si za svoje služby a vedomosti odmenu. Jediné, čo obmedzuje, je možnosť privlastňovať si informáciu. Posledná skutočnosť môže znieť paradoxne, vzhľadom na dobu, kedy sú najviac cenené informácie. Zároveň však existuje prehltenosť rôznymi informáciami. Dôležitá a cennejšia je potom podľa mňa schopnosť selektovať informácie a nie informácie utajovať. Zároveň, keď sa pozrieme na mnohé ústavy, je tam zachytené právo byť informovaný a každý, kto utajuje informácie, toto právo porušuje.

Z toho vzniká aj ďalší priepastný rozdiel medzi programom a umením. Umelecké dielo je konečné. Vieme presne povedať, kedy bolo dielo dokončené, no túto skutočnosť u programu nemusíme vedieť presne definovať. Môžeme len povedať, že existuje konečná určitá verzia programu. Ťažko teda stotožňovať vytvorenie umeleckého diela s vytvorením programu.

Vývoj softvéru je odvetvie, ktoré veľmi rýchlo napreduje a kde sa takmer každý deň objaví niečo nové, čo vylepšuje už existujúce programy. Licencia GPL sa nepozerá na programy ako na umelecké diela, ktoré už nemôžu byť vylepšené. Preto čím skôr pochopia mnohé softvérové firmy, že GPL nie je proti nim, ale pre nich, tým skôr budeme používať lepšie programy. Zároveň si myslím, že na svete existuje mnoho firiem, ktoré by si chceli "nechať zistiť pravosť ich koruny" a príslušne sa za to odmeniť. Ak sa potom budú rôzni "Archimedovia" deliť o svoje poznatky, nebudeme musieť stále sledovať množstvo nových programátorov behajúcich po ulici s holým zadkom a kričiacich "Heuréka".