Namiesto úvodu priatelia, dovoľte mi v skratke vysvetliť Ako, Prečo a Pre Koho tento článoček vznikol.
AKO. Keď som sa odvážil prvý krát inštalovať Linux minulý rok na Vianoce (Ubuntu 13.10; 2013) mal som za sebou asi dva mesiace intenzívnej teoretickej prípravy v podobne prečítaných návodov, návštev Linuxových fór a Linuxových stránok s recenziami všakovakých distier. Pred sebou som mal voňavučký, novučičký notebook PackadBell s predinštalovaným Linuxom (Linpus bez grafiky). S prirodzeným rešpektom a stiahnutými polkami sa mi podarila inštalácia na prvý šup a bez najmenších problémov. Hneď ma napadla otázka – o akých problémoch s hardvérom, ovládačmi a podobne sa to potom v diskusiach točí kua, keď mne ako totálnemu začiatočníkovi to klaplo na prvý šup?
PREČO. Preto som si začal všímať diskusie obvykle nazvané ako „Problém s inštaláciou Linuxu...“ a nestačil som sa čudovať čoho všetkého sú novoužívatelia schopní a aké najrôznejšie inštalačné pasce môžu vzniknúť kombináciou horlivosti, neinformovanosti, neopatrnosti, užívateľského nadšenia a zároveň smoly s pridaním X faktoru aplikáciou Murphyho zákonov. Tak som teda sledoval príbehy statočných bojovníkov-inštalatérov a postupne som si príčiny inštalačných výbuchov začal triediť do pár pascí a pastičiek. Tak ma napadlo, že keď sa tieto pasce pokúsim popísať z môjho laického pohľadu Linuxového nováčika, azda sa niekomu podarí zorientovať v mínovom poli inštalačných nástražných systémov a prvošupových úspešných užívateľov o čosi pribudne.
PRE KOHO je určený už som rafinovane naznačil. Je pre tých, ktorí sa s Linuxom často nestretli a ktorí si ho chcú vyskúšať. Pretože napriek tomu, že moderné Linuxové distribúcie sú ľahko ovládateľné aj pre človeka s priemernou počítačovou gramotnosťou, je veľmi praktické si hneď na začiatku a včas uvedomiť, aké pasce a pastičky číhajú na nepripravených. Obrázky vložené v texte sú vybraté náhodne z Internetu pomocou vyhľadávača ako ukážky z bežného života. Pre zachovanie súkromia sú nicky premazané.
Jednotlivé časti sú usporiadané náhodne, tak ako mi postupne prichádzali na myseľ, veď už každý zistil, že toto nie je odborný článok pre profíkov.
I. Pasca SRALO
Úplne prvá pasca počas našej práce s Linuxom je latentná, rokmi silnejúca nákaza, skrátene zvaná SRALO. Je to skratka Syndróm Rýchleho A Lenivého Odklikávača. Tento syndróm je pomerne rozšírený a dokáže spôsobiť stratu dát na počítačoch, stratu nálady pri obsluhe a stratu chuti ďalej sa zaoberať Linuxom úplne na počiatku snaženia. A pokiaľ sme na správnom mieste v správnom čase odklikli ten správny príkaz, ktorý nejaký čiernohumorista umiestnil na správne fórum, tak aj dočasnú stratu zdravého rozumu. A pribudne povedzme takýto príspevok na nejakom fóre:
V skrátenom preklade:
„Ahojte, som nový uživateľ Linuxu. Počas mojej inštalácie Ubuntu bol môj disk náhodne preformátovaný a nemám žiadnu zálohu dát..“.
Veru tak. A z takýchto a podobných príspevkov by sa dala robiť hitparáda.
Rokmi užívania jedného operačného systému ako spúšťača pre aplikácie sa nám v podvedomí vytvorí presvedčenie, že o počítači a jeho údržbe vieme všetko potrebné, veď sme si predsa z času na čas preinštalovali celý stroj jednoduchým a rýchlym preklikaním a ani sme veľmi nemuseli čítať obsah dialógových okien, ak sa nejaké vyskytli. Aj inštalácia na novom notebooku bola predsa úplne jednoduchá, po zapnutí sa ozval inštalátor, rýchlo sme odklikali čo bolo treba a hotovo. Skúsme sa otestovať, koľkí z nás trpeli alebo trpia nákazou SRALO. Našťastie je tento dlhoročný syndróm pomerne ľahko liečiteľný. Ako? Sú dve terapie. Prvá postupná a druhá šokom.
Postupná terapia. Čítaním návodov, manuálov, článkov, sledovaním fór, diskusiami, pýtaním sa kamarátov a čuduj sa svete aj ľudí, ktorých sme v živote nevideli pred tým, ako sa pustím do inštalácie, postupne zistíme koľko rôznych pascí na nás počas práce s Linuxom môže číhať. A neraz sa to aj na fórach pripomína. Všimnime si názov jednej veľmi kamarátskej výzvy z jedného fóra – Naučte sa čítať priatelia. No zo skúsenosti vieme, že takéto články, rady a výzvy si prečíta a ocení každý okrem toho, komu sú určené. Je to podobné, ako keď učiteľ v škole nabáda žiakov aby nechodili poza školu. Opakovane ju budú počúvať iba tí, ktorí v škole sú.
Ak si uvedomíme, že pred každým kliknutím si už dialógové okno riadne prečítame, sme na dobrej ceste v postupnom liečení.
Šoková terapia začína napríklad stekaním studeného potu po chrbte z toho, že sme si vymazali všetky dáta, že po našej prvej inštalácií nebootuje ani Linux ani Windows, a teda nám z notebooku vznikla nepoužiteľná tehla.
Názov tejto témy v diskusii je: Bootovací problém, neštartuje ani Ubuntu (Linux) ani Windows.
A začne sa oveľa intenzívnejšie čítanie návodov a návštevy fór ako v prvom prípade. Čo myslíte, ktorý spôsob liečby je praktickejší? A čo myslíte, ktorý je častejší? Takže priatelia: Učiť sa, učiť sa, učiť sa. Nič nové. Takto jednoducho napríklad pred sto rokmi vyzval veľké masy malý muž a stal sa vládcom šestiny sveta.
II. Pasca MBR a vypredané
Ako zrejme vieme, MBR (čiže Master Boot Record) umožňuje vytvorenie maximálne štyroch primárnych partícií (oddielov) na disku. Tento limit je obľúbená finta niektorých nainštalovaných Windows ako znepríjemniť inštaláciu iného operačného systému. Stačí, ak bude prvá partícia definovaná ako boot, druhá ako C, tretia ako RECOVERY a štvrtá ako HP_TOOLS (napríklad). Ak si urobíme boot v Live session Linuxu, všetko môže krásne chodiť. Následne sa teda rozhodneme pre inštaláciu, inštalátor Linux-u môže zamrznúť, pretože nemá kam inštalovať, je “vypredané“.
Nepríjemnému prekvapeniu zabránime tak, že pošleme z Live session príkazy, ktorým dáme takúto podobu:
sudo fdisk –l
sudo parted –l
kde –l znamená mínus malé L. Tieto príkazy nám vrátia informáciu o rozdelení disku, veľkosti a type jestvujúcich partícií. Ak sa vo výpise stratíme, je čas kontaktovať osobu znalú. To isté môžeme však získať aj v grafickej forme Linuxovým programíkom Gparted a uvidíme napríklad toto:
Šikovná pastička, však? Riešenie je našťastie jednoduché. Buď odstránime jednu partíciu vo Windows alebo počas inštalácie vyberieme voľbu „Niečo iné“ a necháme to na Linux ako znázorňuje obrázok:
Pochopiteľne ak plánujeme namiesto uvoľnenej jednej partície definovať viaceré partície (root, SWAP, HOME napríklad) tieto už budú definované ako logické. Majme však vždy na pamäti, že všetky hrátky s rozdelením disku alebo zálohou dát začínajú alebo stratou dát zase končia.
III. Pastička 32 bit vs 64 bit
Iste sme si všimli, že väčšina Linux distier je k dispozícii ako pre 32 bitovú tak aj pre 64 bitovú architektúru. Zjednodušene povedané, staršie stroje (cca 10 a viac ročné) majú 32, novšie 64. Ak sme teda majitelia novších strojov, netýka sa nás to. Zásadný zádrhel nehrozí, pretože ak budeme chcieť 64 bitové distro nainštalovať do 32 bitového stroja, jadro Linuxu vám to zdvorilo oznámi. Naopak to možné je, 32 bitové distro sa dá bez problémov nainštalovať na 64 bitový stroj, a niekedy sa to aj robí, napríklad, keď je k dispozícii malá RAM.
Niekedy však narazíme na dosť radikálny odpor voči takémuto riešeniu ako vidíme na náhodne vybranom príklade.
Vo všeobecnosti má byť na 64 bitovom stroji aj 64 bitové distro. Pastička? Ak máme pomalší Internet a pracne stiahneme za pol dňa nevyhovujúce distro, nebudeme mať komu vynadať. Ak si teda nie sme istí, pogúglime alebo vytiahneme žolíka Priateľ na na fóre. Bez experimentovania to zistíme tak, že vo Windows pozrieme Počítač/Vlastnosti/Systém, tak ako na obrázku (pre W7).
Ak nevidím nič, tak mám 32-bit verziu, ak mi svieti 64-bit Operating System mám 64. V Linuxe to zistím napríklad v Live session a príkazovom riadku príkazom uname –a ako nám ukazuje obrázok z jedného návodu.
Otázka znela na akej verzii Linuxu sa nachádzame avšak popri tom bol otestovaný aj stroj. Ako sme práve zistili, aj túto pastičku dokážeme obísť včas. Ak o nej vieme.
IV. Pasca BIOS a UEFI
BIOS (Basic Input Output System) je tu už s nami niekoľko desaťročí a samozrejme sa vyvíja spôsobom reflektujúcim požiadavky hardvéru i softvéru. Táto téma by sama o sebe zabrala niekoľko strán, tak sa opäť uchýlime (sme úchyláci) ku relevantnému zjednodušovaniu. Predstavením 64 bitovej architektúry počítačov a programov náš starý dobrý BIOS narazil na určité limity. Tieto limity zas neumožňovali naplno využiť možnosti 64 bitových systémov. Tak sa inžinieri zamysleli a vymysleli UEFI (Unified Extensible Firmware Interface). A pokiaľ potenciálny inštalatér Linuxu nemá základný prehľad, kde je sever, hrozí vysoké riziko zablúdenia v jeho inak skvelých vlastnostiach, ktoré sa prechodne môžu stať nepríjemnými pascami a na pohľad slepými uličkami. Že preháňam? Nájdeme šesť rozdielov?
